Je Veľký piatok a doma sa relatívne nudím. Pozerám si počasie na nasledujúce dni. Zajtra hlásia jasno a na toto obdobie veľmi teplo. Neváham a plánujem si prvý tohtoročný výstup. V rámci výzvy volím Stoh, vrchol v Malej Fatre, ktorý som z nejakého dôvodu doteraz iba obchádzal.
Je sobota ráno a keďže včera bolo všetko zatvorené, idem ešte na rýchly nákup, aby som mal počas túry niečo pod zub a vyrážam zo Žiliny smer Terchová. Cesty sú pomerne prázdne, no prekvapí ma počet áut priamo v Terchovej. Odbočujem do Vrátnej doliny a smerujem na parkovisko Štefanová, kde už na mňa striehne pani vyberačka parkovného. Celodenné parkovanie stojí 3 €.
Trasa
Na vrchol sa dá dostať hneď niekoľkými trasami. Jednoduchšie vedú z Vrátnej doliny a tie odvážnejšie potom z Kraľovian, či Párnice. Je z čoho vyberať a každý si môže nájsť to svoje.
Keďže ja svoje trasy väčšinou plánujem v okruhoch, volím okruh so strednou obťažnosťou (to však ešte netuším, čo ma čaká). Začínam od parkoviska po modrej značke smerom na Chatu na Grúni. Volím trošku rýchlejšie tempo, ale hneď v úvode cítim, že kondička mi cez zimu niekam odišla a nejde sa mi vôbec ideálne. Spomaľujem a som rád, keď môžem pri chate na malú chvíľu zastať. Počasie vôbec nevyzerá na to, ako pôvodne hlásili a obloha je nie len zatiahnutá, ale aj zakalená pieskom so Sahary. Celkom fúka a obliekam si vetrovku a pokračujem po žltej značke smerom na Poludňový grúň.
Poludňový grúň
Z Poludňového grúňa som už v minulosti 2 krát schádzal a viem, aký je to strmí vrchol a ako zle sa mi vždy išlo. Dnes som práve preto zvolil opačný smer (aj napriek tomu, že ide o dlhší výstup) aby som zhodnotil, či aj výstup je taký hrozný. Zjednodušujem si to ako sa dá a nejako to zvládam. Od vrcholu vleku, ktorý je asi v polovici kopca, je nový cikcakovitý zveľadený chodník, no po zime nevyzerá vôbec vábne. Výstup je síce o čosi jednoduchší, ale topánky sa mi celé zabárajú do blata a modlím sa, aby som do neho šmykom nespadol.
Konečne sa dostávam na Poludňový grúň, kde ma však zaskočí tak silný vietor, že aj napriek tomu, že som plánoval prestávku, pokračujem radšej po červenej značke ďalej. Stoh už síce na mňa máva, ale stále je ešte relatívne ďaleko. Nasleduje mierne klesanie. V bruchu mi už vyhráva, no na hrebeni celý čas silno fúka a nemám sa kde poriadne schovať. Zastavím až pred ďalším výstupom na Stohovom sedle, kde je zo severozápadnej strany ako také závetrie. Konečne si doprajem pauzu, dočerpám sily a kochám sa pohľadom na Veľký Rozsutec.
Tak blízko a tak ďaleko
Najedený po dvadsiatich minútach idem v ústrety posledného stúpania. Terén je strašný a ja bojujem. Mix snehu a blata mi dáva do tela. V jednom momente ma šmykne asi pol metra, ale nejakým zázrakom sa držím stále na nohách. Od polovice už však nastupuje lúka a po tráve sa ide o niečo lepšie. Keď si myslím, že už to bude v pohode, vietor ma znova vyvedie z omylu.
Cesta sa mi zdá byť nekonečná, ale vrchol mám na dosah. Po chvíli som konečne hore a prichádza zadosťučinený pocit zdolania. Aj napriek všetkému som vrchol zdolal v dobrom čase a kochám sa nevšednou scenériou. Svahy Malej Fatry mi v tomto pochmúrnom počasí pripomínajú strakaté kone.
Záverečné klesanie
Vietor ma znova vyháňa a tak sa dlho nezdržím. Pokračujem červenou značkou smerom dole na Medziholie. Na lúke je ešte sneh po ktorom sa šmýkam a ide to celkom v pohode. Znova ma však nemilo prekvapí terén v lese zložený z blata a snehu. Po hlavnej trase sa ide veľmi ťažko a tak radšej volím cestu, mimo hlavných šľapají.
Konečne som na Medziholí. Pokračujem po zelenej značke a vidina toho, že za „chvíľu“ som dole ma ženie v pred. Chvíľka sa však nejako preťahuje a vôbec to nejde podľa rozvrhnutého času. V poslednej polhodine prichádza kríza. Cítim si kĺby, kolená a palec na nohe. Neviem sa už dočkať, kedy budem na parkovisku.
Po nejakom čase konečne otváram auto a vytúžene do neho sadám. Stoh, ktorý preveril moje sily, mám za sebou. V danom okruhu som nachodil presne 13 km a zvládol som ho za 5,5 hodín čistého času (k tomu som mal dve prestávky 20 a 15 minút). Počasie a terén boli nečakanou výzvou, no to patrí k tomu. O to viac bol potom pocit po zdolaní vrcholu na nezaplatenie. S pocitom hlbokého uspokojenia a nových skúseností odchádzam oddychovať domov.
Ak sa chceš so svojou túrou a svojimi zážitkami podeliť aj ty, pošli nám svoj text na podpora@srdcenahorach.sk. Radi ho zverejníme 😉.
