Na zdolanie posledného kopca z jarnej výzvy mám posledný týždeň, no počasie zatiaľ nepraje a tak si to naozaj nechávam na poslednú chvíľu. Posledné dva dni júna majú byť pekné a už nemám teda na výber. Plánujem trasu na Poludnicu a ako sa neskôr ukáže, trochu sa v plánovaní prerátam. Prehováram ešte kamaráta, ktorý mi najskôr účasť potvrdí, ale na poslednú chvíľu to ruší. Nevadí.
Je sobota, vstávam o čosi skôr. Pohľad z okna ma nepoteší a chvíľu premýšľam, či sa v tej predpovedi trochu nepomýlili. Vonku je totiž zatiahnuté a na prvý pohľad dosť sychravo. Pre istotu zapínam počítač a pozerám na webkamery v okolí Liptovského Mikuláša. Uľaví sa mi, pretože tam svieti slnko. Balím teda veci a hurá smer Závažná Poruba.
Trasa
Cestou hmla nepoľavuje, ale našťastie sa z nej neskôr dostávam von a teším sa na krásny deň. Cesta ubehne a zadarmo parkujem za dedinou pri lyžiarskom stredisku Opalisko. Neďaleko sa pripravujú nejaké cyklo preteky a reprákmi sa nesie príšerná orgánová hudba ako z hororu. Rýchlo sa prezúvam a utekám odtiaľ preč. Na Poludnicu vedú štyri cesty a ako vždy, naplánoval som si okruh.
Začínam žltou značkou a prvý kilometer sa ide popri chatkách takmer bez prevýšenia celkom rýchlo. Cesta pokračuje Suchou dolinou a tu už začína prvé mierne stúpanie. Slnko hreje, ale v tieni lesa sa ide ešte celkom dobre. Prichádzam na rázcestník Rakytovica a tam už ide do tuhého. Je už poriadne teplo a vo výstupe sa značne spomalím. Na malú chvíľu sa pozastavím pri jaskyni Kamenné mlieko, aj keď miestny ju volajú Židovská jaskyňa. Ide totiž o 45 m dlhú jaskyňu, kde 40 židov prežilo zimu v roku 1945.
Krásne výhľady
Pokračujem ďalej a na chvíľu sa poteším, keď zájde slnko. Ide sa o trochu lepšie, ale radosť dlho nevydrží, lebo o chvíľu už znova pečie. Začínam pociťovať hlad, ale prestávku ešte odkladám. Konečne prichádzam na Prednú Poludnicu odkiaľ je krásny výhľad na Liptovskú Maru. Na Poludnicu je to už vraj len 10 minút a tak pokračujem ďalej.
Hladný a vyčerpaný dosahujem vrchol. Napriek tomu, že je sobota a pekne, je tu pomerne málo ľudí. Zložím ruksak z mokrého chrbta a vyťahujem svoj suchý obed. Doprajem si celkom dlhú pauzu a kochám sa výhľadmi na Nízke Tatry. Oddýchnutý potom ešte porobím zopár záberov a pomaly sa balím na cestu dole.
Návrat a strach z medveďov
Vraciam sa na Prednú Poludnicu, odkiaľ schádzam na druhú stranu po modrej značke smerom na Iľanovo. Neteší ma, že hodnú chvíľu sa ide po hrebeni po skalách, na ktoré stále pečie slnko. K tomu sa pridáva zlé značenie a pár krát sa musím obzerať a hľadať značku. Aj zostup mi teda dáva zabrať. Cestou striehnem na mapu, pretože mám v úmysle prejsť na poľnú cestu, ktorú som si naplánoval. Problém však nastáva vtedy, keď ju neviem nájsť.
Dávam si menšiu pauzu, počas ktorej študujem mapu a rozhodujem sa čo ďalej. Vidina predĺženej cesty ďalej po modrej značne ma v tomto slnku a teple vôbec neláka. Rozhodnutý nájsť lesnú cestu sa rozhodnem vkročiť do lesa. Po chvíli nachádzam niečo ako lesný chodník, ale v strmom kopci s nie veľmi dobrým terénom sa mi znova stráca. Napadne ma, že tu by som stretnúť medveďa nechcel. Chvíľu ma premáha strach a rozmýšľam, či sa predsa len nevrátim.
Pozerám sa po teréne a neďaleko vidím znova niečo, ako náznak cestičky. Pokračujem ďalej a hurá som na ceste, po ktorej sa už ide relatívne dobre. Myšlienky sa mi však vracajú k tomu, že som predsa len dosť ďaleko od turistických ciest a aby som nenarazil naozaj na nejakého medveďa. Nahováram si, že je predsa obed a teplo a medvede sú predsa aktívne najmä skoro ráno alebo večer. Keď však nachádzam veľkú stopu v blate, nie je mi všetko jedno. Začínam si pískať, búchať palicami a inak vydávať zvuky a dúfam, že ak sú tu medvede, tak ma obídu.
Prichádzam do chatárskej oblasti a vydýchnem si úľavou. Posledný úsek sa ide znova na priamom slnku a chytá ma kríza. Voda mi dochádza aj napriek tomu, že som jej dnes zobral viac ako zvyčajne. Konečne prichádzam k parkovisku kde stretávam jedného pána, ktorý by mi ako čítal myšlienky a pýta sa ma, či som nestretol medveďa, že minule tu dole podvečer jeden pobehoval. Hovorím, že našťastie nie.
Sadám do auta a rozmýšľam, že ani len netuším aké veľké šťastie to mohlo byť. Kľudne som mohol prejsť okolo nejakého medveďa bez toho, aby som o tom vôbec len vedel. Som zničený, no napriek tomu celý a teším sa, že jarnú výzvy mám za sebou. Okruh mal necelých 12 km a zvládol som ho za 5 hodín čistého času. Už teraz sa neviem dočkať letnej výzvy a na ďalšie dobrodružstvá.
Ak sa chceš so svojou túrou a svojimi zážitkami podeliť aj ty, pošli nám svoj text na podpora@srdcenahorach.sk. Radi ho zverejníme 😉.
